Archiv pro rubriku: články

Právny štát zaniká – Lex „nesudca“ a diskriminácia všetkých sudcov na Slovensku

Dodnes platilo že sudca je jeden.

Musí mať prax a zložiť justičnú skúšku spočívajúcu dnes z takmer nezrobiteľného testu a ústnu skúšku a následne podstúpiť tyraniu výberového konania (test, prípadová štúdia, rozsudky, preklad, psychologické skúšky, ústna odpoveď (!!!)). Následne si ho preklepkne súdna rada s možnosťou nenavrhnutia prezidentovi na jeho vymenovanie, ktorá si dnes môže sama a ľubovoľne zisťovať údaje o kandidátovi (141b ods. 1: Súdna rada Slovenskej republiky prijíma stanoviská podľa čl. 141a ods. 6 písm. b), h) a i) na základe vlastného preverovania, ňou zaobstaraných alebo od štátnych orgánov získaných podkladov a vyjadrenia dotknutej osoby.)

No nie je to pravda. Sudcovia sa po poslednej „spravodlivosť prinášajúcej“ novele ústavy delia na dve kasty. Tých normálnych ktorí podstúpia proces riadneho výberu a máme pri nich záruku vzdelania, majetkových pomerov, a pod. A potom na tých, ktorí sudcovia nie sú, nikdy nevykonali žiadnu justičnú, odbornú ani inú skúšku – stačí „právo“ – iba sa stanú predsedsom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republily. A následne nám tento pôvodne „nesudca“ už ako „sudca“ ostane v súdnom systéme. Simply clever sú riešenia v ŠKODA group, škoda len že toto sa deje s ústavnoprávnymi východiskami nášho štátu tak ako nedávno LEX LIPŠIC. A teraz k „LEX NESUDCA“ lebo menovať zatiaľ (!) nemá význam.

PRÁVNICI A SLOVÁCI, ZAČNITE ČÍTAŤ ZÁVEREČNÉ A PRECHODNÉ USTANOVENIA PREDPISOV, SKRÝVA SA V NICH ČORAZ ČASTEJŠIE PODSTATA (PRÁVNEHO) ŠTÁTU:

NOVELA ÚSTAVY ČL. 154g ODS.7:

Prvého predsedu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prezidentovi Slovenskej republiky navrhne Súdna rada Slovenskej republiky zo sudcov súdov podľa čl. 143 ods. 1 v znení účinnom do 31. decembra 2020 alebo osôb, ktoré nie sú sudcami a ktoré spĺňajú podmienky podľa čl. 134 ods. 4 v znení účinnom od 1. januára 2021. Ak je do / číst více /

Prečo si myslím, že pojem „naviac práca“ nie je na stavbách vhodné používať?

Používať pojem „naviac práca“ podľa mňa nie je správne, pretože tu máme iné výstižnejšie označenia pre okolnosť, ktorá nastáva a tiež preto, že pojem „naviac práca“ vytvára mylný dojem, že zhotoviteľ plní niečo naviac, ako má, hoci tomu tak nie je.

Predmetom zmluvy o dielo je záväzok zhotoviteľa vykonať dielo a opraviť vady a záväzok objednávateľa zaplatiť za riadne vykonané dielo cenu.

Predmet diela je špecifikovaný buď projektovou dokumentáciou pre stavebné povolenie, alebo špecifikáciou diela, kedy je zhotoviteľ povinný dodať dielo, ktoré je spôsobilé na účel, ktorý je určený v zmluve a podľa dohodnutých kritérií.

Cena za dielo je aj v slovenských pomeroch dohodnutá buď paušálne, alebo v meranej zmluve jednotkovými cenami zaplatenými na základe skutočne vymeraných jednotiek podľa výkazu výmer.

Všetko, čo je dodané v rámci predmetu diela, je záväzkom zhotoviteľa.

Aby sme si nekomplikovali situáciu, sústreďme sa na kontraktačný proces v rámci súkromného práva, a nevšímajme si zmluvu, ktorá vzíde z obstarávania.

V rámci diela si strany dohodnú, kto bude znášať náklady z rizík, ktoré môžu očakávane, alebo neočakávane nastať. V takom prípade môžu vzniknúť dodatočné náklady, ktoré znáša buď zhotoviteľ, alebo objednávateľ. Nejde však o naviac prácu, ale o nárokovateľnú podmienenú platbu ceny diela.

Povinnosťou objednávateľa je zabezpečiť riadny prieskum a riadnu projektovú dokumentáciu. Všetky zmeny podkladov by mali ísť za objednávateľom. V prípade, že vezme na seba zhotoviteľ riziko za skrytý stav, je to jeho bremeno, ale objednávateľ môže predpokladať, že to bude zohľadnené vo vyššej cene.

Možno však nazvať naviac prácami práce, ktoré zhotoviteľ vykoná nad rámec očakávaných prác? Predtým ako si povieme odpoveď, predstavme si ešte zmenu.

V zahraničí sa používa termín variácia a mne sa tento termín zdá vhodnejší ako zmena aj preto, že zmena je skôr právnym vyjadrením. Zmena je predovšetkým zmenou záväzku. Zmena rozsahu predmetu diela je tiež zmenou záväzku. / číst více /

Otázka za milión: Zodpovedá štát za škodu spôsobenú legislatívnou činnosťou?

Jedným z dôvodov, prečo v posledných týždňoch a mesiacoch rád chodím na tento blog, je, že tu zatiaľ nebola žiadna zmienka o pandémii. Také miesta sú mi teraz vzácne.

Tento post bude v tomto smere výnimkou, ale sľubujem, že sa pandémie dotkne len veľmi okrajovo a bude sa venovať otázke, ktorá sa v rôznych podobách vracia už mnoho rokov a verím, že sa bude vracať dlhšie ako pandémia.

Rád by som tu vytvoril priestor na diskusiu o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú legislatívnou (alebo inou normotvornou) činnosťou. Teda otázke, či v prípade vzniku škody priamo v dôsledku zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu vzniká poškodenému nárok na náhradu škody voči štátu.

Východiská

Na úvod niekoľko notoriet.

Nárok na náhradu škody spôsobenej „nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“ je ukotvený medzi základnými procesnými právami v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR.

Toto právo je na podústavnej úrovni implementované zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v platnom znení.

Veľa rokov sa diskutovalo o tom, či legislatívnu činnosť možno subsumovať pod nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup a tým pádom založiť zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (napr. Mičinský, Ľ., Beňa, J. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú legislatívnou činnosťou pred súdmi SR, Zo súdnej praxe, č. 3/2012; Števček, M., Ľalík, T. Nové ustanovenie § 152 ods. 5 Zákonníka práce vs. vybrané princípy ústavného a súkromného práva, Zo súdnej praxe, č. 1/2012, s. 2-10; Balog, B. Zodpovednosť parlamentu za prijatie zákona z pohľadu vnútroštátneho práva. Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae, 2011, č. 4).

Potom do diskusie vstúpil zákonodarca a zákonom č. 412/2012 Z. z. vložil do zákona č. 514/2003 Z. z. ustanovenia, podľa ktorých „[z]a nezákonné rozhodnutie sa nepovažuje výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone / číst více /

Košické dni súkromného práva III.

Ctenú lexforácku ekipu a všetkých čiteteľov stálych, náhodných aj okoloidúcich už štandardne – v dvojročnom cykle upravenom o zrušenie konferencie minulý rok – chcem upozorniť a dať do zorného u(hľa) oka – medzinárodnú vedeckú Konferenciu Košické dni súkromného práva III, ktorá sa bude konať v dňoch 21.-23.4.2021.

Miesto konferencie je zahmlené – no v hmle vidieť prvú možnosť ktorá je istotou (prostredie online a MS Teams), pričom druhá je istotou rovnako a to v prípade možnosti prezenčnej formy jej priebehu (Hotel Double Tree by Hilton v Košiciach). Konferencia sa koná pod záštitou našej Katedry občianskeho práva v samozrejmej spolupráci s Právnickou fakultou UPJŠ v Košiciach a ďalšími partnermi konferencie.

Zoznam už dnes prihlásených možno vidieť na stránke Konferencie (https://kdsp.sk/zoznam-prihlasenych/). Konferenčný poplatok na konferenciu bude rovnaký v prípade online – ako aj prezenčnej formy jej priebehu.

Tešíme sa na Vašu účasť v 4 sekciách. Výstupom z konferencie KDSP III. bude tlačený recenzovaný zborník vedeckých prác, ako súčasť realizácie projektu VEGA č. 1/0765/20 „Ochrana ľudských hodnôt v súkromnom práve v kontexte moderných trendov a prebiehajúcej rekodifikácie súkromného práva“, ktorý bude účastníkom konferencie doručovaný ešte pred termínom jej konania, a to bez ohľadu na to, či bude konferencia prebiehať výlučne online formou alebo kombináciou prezenčnej formy a online formy. Príspevky do zborníka je potrebné odovzdať najneskôr do 10. marca 2021.

Registrácia samozrejme dostupná online (https://kdsp.sk/registracia/)

Tešíme sa, ak sa konferencie zúčastní čo najviac lexforum_positive_judr/or_mgr.

Viac informácií:

https://kdsp.sk

/ číst více /

Novoročný marš – alebo „Quis custodiet ipsos custodes?“ Procesnoprávny náhľad na postup súdu pri aplikácii hmotného práva (§54a OZ)

Večerné blúdenie judikatúrou pracujúc na komplexnej právnej analýze v klientskej veci ma dohnalo k istému zisteniu, kvôli ktorému dnes ostanem hore pravdepodobne dlhšie, ako som plánoval. Nie, žeby sa v analýze nedarilo, ale splánok bude mať ťažkého súpera. Absurditu a úvahu o slovách profesora Holländera, ktoré hovoria, že moderný liberálne orientovaný spoločensky vychýlený jedinec prestáva veriť právnemu poriadku na základe jeho zvyšujúcej sa entropie, jeho neustálym zmenám a neschopnosti reagovať na dejinné, sociologické a spoločenské pohyby – prípadne reakciami ktoré podkopávajú samotné základy právneho poriadku, na ktorých stojí systematickou eróziou inštitucionálnych právny velikánov ako právna istota, rovnováha právnych vzťahov, predvídateľnosť práva a pod. (bližšie pozri: Príbeh právnych pojmov, Umenie v práve a pod.). Vychýlenie jedinečného znamená oslabenie všeobecného. Jediné, čo ostáva nespokojnému subjektu, je súd. Avšak, nekráčame niekedy po tenkom ľade aj tu – a to v zásadných otázkach?

Nepokoj na monitore, ako aj v hlave mi vznikol v rozsahu analýzy aj ustanovenia § 54a OZ, ktoré z bájneho olympu zákonodarcu po PL. ÚS 11/16 (protiústavnosť ustanovenia § 5b) podľa môjho skromného názoru v dohľadnom čase padne na pohrebisko s názvom protiústavnosť s odôvodniteľným prepojením na referenčnú normu v podobe čl. 46 ods. 1 ústavy. O dôvodoch protiústavnosti ustanovenia § 54a OZ – podľa môjho názoru – najbližšie. Takto to podľa môjho skromného názoru nejde. Určite nie, ak Ústavný súd vyhlásil ustanovenie § 5b po podrobnej analýze za protiústavné a uviedol:

  • Ústavný súd nepodozrieva a v zásade ani nemôže podozrievať zákonodarcu, že pri prijímaní napadnutej úpravy nemal dobrú vôľu reagovať na sociálne problémy spotrebiteľov. Každopádne však napadnutá právna úprava posudzovaná ako celok môže u občianskej spoločnosti vzbudzovať dojem, že právo nie je úsilím o stanovenie jasných a férových pravidiel, ale akýmsi „fiškálstvom“ (Premlčanie je vo všeobecnosti hmotné, ale pre spotrebiteľov sa stáva cez proces zrazu / číst více /

Monistický průšvih

Zdejším odborně orientovaným čtenářům nepochybně neuniklo zavedení monistické struktury akciové společnosti zákonem č. 90/2012 Sb., o obchodních korporacích (ZOK).

Není však vyloučeno, že unikla poměrně brutální novela, která zavedené pořádky razantně změnila. A to i s poměrně nevídaným důsledkem.

Princip monistické struktury a jejího fungování zopakuji jen stručně: spočívá v nahrazení představenstva a dozorčí rady orgány statutárního ředitele a správní rady (ust. § 396 ZOK a § 456 a násl. ve znění platném do 31.12.2020). Obě funkce přitom mohla vykonávat ta samá osoba, fakticky tedy bylo konečně možno bez obstrukcí založit a řídit akciovou společnost jako jediná fyzická osoba.

Běžně však vznikaly i akciové společnosti s monistickou strukturou mající odlišnou osobu jako statutárního ředitele, a odlišnou jako předsedu správní rady – případně s vícečlenou správní radou.

Statutárnímu řediteli příslušelo vedení obchodní společnosti (§ 463 odst. 4 ZOK), vystupoval jako statutární orgán společnosti. Správní rada měla (vyjma možnosti žaloby proti statutárnímu řediteli) práva pouze uvnitř společnosti.

V § 456 ZOK zákon výslovně vytvářel paralelu představenstvo = statutární ředitel, dozorčí rada = správní rada/předseda správní rady.

Ke zcela nevídané a z mého pohledu prakticky opomenuté novele s až neuvěřitelnou exekucí došlo s účinností od 1. 1. 2021 zákonem č. 33/2020 Sb.:

Nemám v úmyslu rozebírat obsah celé novely, ale především tuto významnou skutečnost:

- v § 396 odst. 2 byla vypuštěna slova „a statutární ředitel“

- v § 402 odst. 1, 2, 3, § 403 odst. 2 a § 407 odst. 2 se za slovo představenstvo vkládají slova „nebo správní rada“ (a na řadě dalších míst)

Co se tedy stalo?

S účinností k 1.1.2021 zcela zanikla funkce statutárního ředitele, kdy novým statutárním orgánem společnosti je správní rada.

Fakticky / číst více /

Námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi

Už dlhšie som tu chcel vytvoriť priestor na zbieranie názorov, literatúry a judikatúry k otázke, či vznesenie určitej námietky v konaní môže byť v rozpore s dobrými mravmi. A ak áno, ako by s ňou mal súd v takom prípade naložiť.

Priznám sa, že som sa k tejto otázke dostal tak trochu okľukou. Zaujímala ma totiž analogická otázka námietok uplatnených v súvislosti s rozhodcovským konaním. V nemeckej arbitrážnej literatúre možno nájsť názor, že vznesenie námietky rozhodcovskej právomoci v konaní pred všeobecným súdom môže byť v rozpore s dobrými mravmi, resp. so zásadou non venire contra factum proprium (Böckstiegel, K.-H., Kröll, S. M., Nacimiento, P. (eds.) Arbitration in Germany. The Model Law in Practice. Second Edition. Alphen aan den Rijn: Kluwer Law International, 2015, s. 119).

V komentári k ZoRK a CSP som sa snažil zo slovenských záverov o námietke premlčania a jej rozpore s dobrými mravmi dovodiť niečo podobné aj v kontexte rozhodcovského konania. Predstavoval som si napr. situáciu, že žalovaný v predchádzajúcom rozhodcovskom konaní o danom nároku namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu (napr. z dôvodu tvrdenej neplatnosti rozhodcovskej zmluvy), a následne by pred všeobecným súdom namietal nedostatok právomoci všeobecného súdu z dôvodu platnosti rozhodcovskej zmluvy. Takáto námietka by mohla byť v rozpore s dobrými mravmi (Gyárfáš, J. § 8. In: Gyárfáš, J., Števček, M. a kol. Zákon o rozhodcovskom konaní. 1. vydanie. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2017, s. 686; Gyárfáš, J. § 5. In: Števček, M. a kol. Civilný sporový poriadok. 1. vydanie. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2017, s. 88).

Nie som si istý, či závery o rozpore námietky premlčania s dobrými mravmi možno aplikovať aj na iné námietky vznesené v súdnom konaní. Rád by som však aspoň poukázal na aktuálny judikát najvyššieho súdu, ktorý dôkladne analyzuje doterajšiu / číst více /

Uvedení správního orgánu v omyl uvedením nesprávného řidiče

Delikt, který v dnešní době v ČR zná patrně každý: Automatizovaně zaslaná Výzva k uhrazení určené částky správním orgánem za spáchání všemožných drobných dopravních přestupků (právní úprava viz § 125h odst. 1 zákona o silničním provozu (dále ZoSP)).

Provozovatel má v zásadě tři možnosti, jak s takovou výzvou naložit:
a) ji zaplatit (objektivní odpovědnost dle § 10 odst. 3 ZoSP), a věc bude zastavena (§ 125h odst. 5 ZoSP)
b) ji nezaplatit, a sdělit správnímu orgánu řidiče vozidla (§ 125h odst. 6 ZoSP), což se považuje za podání vysvětlení
c) nedělat nic, v tom případě bude rozhodnuto zpravidla z titulu objektivní odpovědnosti ve správním řízení vedeném proti provozovateli vozidla

Základní otázka stojí takto: Lze v tomto řízení uvést správní orgán (ze strany provozovatele vozidla) uvést v omyl sdělením řidiče vozidla (varianta b) výše), který vozidlo ve skutečnosti neřídil? Má vůbec provozovatel povinnost uvádět pravdu?

Zcela předně zastávám názor, že v přestupkovém řízení vůbec nelze uvést správní orgán v omyl. Tedy, je zcela lhostejno, co provozovatel vozidla sdělí či nesdělí.
Přestupkové řízení je vedeno kromě zásady legality a oficiality především zásadou vyhledávací – je tedy povinen sám aktivně vyhledávat důkazy a nespokojit se s tím, co sdělili účastníci řízení.

Poměrně přesné vodítko, jak (ne)postupovat na straně správního orgánu dává např. rozsudek NSS, sp. zn. 1 As 96/2008: Úřední záznam jako jednostranný úkon správního orgánu sám o sobě ovšem nemůže obstát (srov. k tomu též nález Ústavního soudu ze dne 11. 3. 2004, sp. zn. II. ÚS 788/02), a to ani v případě, že je doplněn doznáním samotného obviněného: ani doznání totiž nezbavuje správní orgán povinnosti zjistit takový stav věci, o němž nejsou důvodné pochybnosti (§ 3 správního řádu). Pořízení úředních záznamů již ze své povahy nemůže samo o sobě naplnit požadavek na dostatečné zjištění skutkového stavu.
[...]
Pokud žalovaný (pozn. správní orgán) poznamenává, že / číst více /