Niekoľko poznámok k zlej viere prihlasovateľa. II. časť

Ako bolo spomenuté v I. časti článku[1], aktuálna právna úprava konceptu tzv. zlej viery v zákone č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach je výsledkom poslednej novely[2] účinnej od 14. januára 2019. Na rozdiel od väčšiny ostatných bodov tejto novely, nová právna úprava obsiahnutá v § 5 ods. 1 písm. l) zákona o ochranných známok (absolútny dôvod tzv. zlej viery) a v § 7 písm. j) zákona o ochranných známkach (relatívny dôvod tzv. zlej viery) vo svojej podstate nepredstavuje – len – transpozíciu európskeho práva,[3] ale ide o vlastnú konštrukciu slovenského zákonodarcu. Na jednej strane rozlišovanie kategórie zjavného nedostatku dobrej viery prihlasovateľa v rámci absolútnych dôvodov a na strane druhej zavedenie nového relatívneho dôvodu pre osobu, ktorá je dotknutá na svojich právach prihláškou, ktorá nebola podaná v dobrej viere, je nóvum v slovenskom známkovom práve.

Kedy však ÚPV SR môže prihlášku považovať za zjavne nepodanú v dobrej viere? Dôvodová správa[4] stručne hovorí, že tzn. absolútna prekážka zápisnej spôsobilosti sa uplatní výlučne v tom prípade, že nedostatok dobrej viery je prieskumovému expertovi bez pochybností zjavný, a to napr. z dokumentov podaných samotným prihlasovateľom, expertných znalostí prieskumového experta alebo zo všeobecne dostupných zdrojov informácií. Viac sa nedozvieme ani z metodiky konania ÚPV SR,[5] snáď len, že okrem aplikácie tohto absolútneho dôvodu z úradnej moci, do úvahy prichádzajú aj pripomienky tretích osôb.

Keď sa trochu poohliadneme historických súvislostiach a niektorých sporových prípadoch, ktoré v minulosti rozhodoval ÚPV SR a ktorých boli podrobené aj súdnemu prieskumu, ponúka sa niekoľko zaujímavých zistení, ktoré, i keď sa týkali predchádzajúcej právnej úpravy, môžu mať v určitej miere užitočný presah aj pre výklad § 5 ods. 1 písm. l) zákona o ochranných známkach.

V prípade / číst více /