O „všemocnom efku“ § 237 OSP už boli popísané stovky strán súdnych rozhodnutí a odborných textov (prednedávnom napr. diskusné príspevky F. Sedlačka v BSA 7-8/2014 a BSA 6/2014). Bolo by preto trúfalé myslieť si, že na tomto fóre bude jeho interpretácia zrazu vyriešená a takéto ambície určite nemám.

Napriek tomu by som na tomto mieste rád vytvoril priestor na diskusiu a zbierku rozhodnutí a názorov k tomuto kľúčovému procesnému ustanoveniu.

Otázka je pomerne jednoduchá. Nie je sporné, že nedostatočné odôvodnenie súdnych rozhodnutí zakladá zásah do práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nie je však jasné, či zároveň ide o odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.

Odpoveď na túto otázku má ďalekosiahle dôsledky. Ak totiž ide o odňatie možnosti konať pred súdom, možno nepreskúmateľnosť odvolacieho rozhodnutia namietať v dovolacom konaní. Ak naopak nejde o odňatie možnosti konať pred súdom (a zároveň nemožno prípustnosť dovolania založiť na inom ustanovení §§ 237 až 239), malo by byť dovolanie odmietnuté.

Nejasný výklad § 237 písm. f) OSP vyvoláva pochybnosti aj vo vzťahu k prípustnosti ústavnej sťažnosti. Ak dovolací súd odmietne dovolanie, pretože nepreskúmateľnosť odvolacieho rozhodnutia nepovažuje za naplnenie skutkovej podstaty odňatia možnosti konať pred súdom, bolo by teoreticky možné tvrdiť, že ústavná sťažnosť proti odvolaciemu rozhodnutiu je už oneskorená a dovolaciemu rozhodnutiu niet čo vytýkať. Túto Hlavu XXII však prekonáva judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní prichádza do úvahy aj ústavný prieskum odvolacieho rozhodnutia a to v lehote na podanie sťažnosti proti dovolaciemu rozhodnutiu (o. i. III. ÚS 206/2014, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 192/2010, III. ÚS 164/2011, pričom sa odkazuje aj na rozsudok ESĽP vo veci Zvolský a Zvolská verzus ČR a to napriek / číst více /